OPETH - The Last Will And Testament
Ja mám pocit, že Švédi sa vrátili až niekam k "Deliverance" a skutočne som nečakal, že ma to bude baviť až takto. Prvé vypočutia prinášajú zvedavosť a radosť; rastie to!
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Mám pocit, že MITHRAS z anglického Rugby sú stále tak trochu nevhodne utajeným nielen ostrovným deathmetalovým klenotom. Osemnásť rokov existencie (prvé dva ako IMPERATOR), ešte pred rokom 2010 tri kritikou vyslovene oslavované albumy, veľmi dobré ohlasy na koncertoch a festivaloch obzvlášť od na techniku vysadených fajnšmekrov, a aj tak dodnes ako keby balansovali uprostred mosta medzi drsným podzemím a žiarou reflektorov. Ktovie prečo, dôvod môže byť nakoniec aj ten, že presne takto im to vyhovuje. Nikto im nefuní na krk, robia si svoje a keďže im novinku v USA vydávajú Willowtip Records, majú tieto základné veci v suchu.
Od vydania predchádzajúceho albumu ubehlo ťažko uveriteľných deväť rokov, počas ktorých MITHRAS evidentne netlačili na pílu, čo len potvrdzuje, že so svojím statusom na scéne sú spokojní. Aktuálnu kolekciu „On Strange Loops“ už tradične zložila dvojka Leon Macey a Rayner Cross a dvanásť skladieb zaberie takmer hodinovú plochu. Na prekonanie rekordného kusu „Worlds Beyond The Veil“ chýba vyše desať minút, stále je to ale nálož, ak si vezmeme, že napr. hudobne vzdialene príbuzní ORIGIN a niektorí ďalší sa neraz umelecky vybúrili za polovičný čas. Skladby pritom vyslovene „epické“ rozsahy nemajú, raz 7:40, raz 7:48, inak v priemere zhruba okolo piatich minút, a do každej z nich sa toho zmestí veľa.
Žánrovo s MITHRAS asi takto – základná škatuľa death metal, podrobnejšie prienik množín technický a brutálny DM, a bližšie určujúce prívlastky by mohli byť atmosférický, progresívny a experimentálny. Odjakživa veľmi špecifická kapela, v začiatkoch ktorej nájdete odkazy na MORBID ANGEL, NOCTURNUS, LUCIFERION, NILE a podobných, tieto vplyvy však z albumu na album čoraz viac pretvára podľa vlastných pravidiel, pričom netreba pominúť fakt, že tento spolok znie originálne už od začiatku. Na „On Strange Loops“ sa hrá prevažne rýchlo, v náklepoch, prípadne v úderných pochodovejších rytmoch, hudba pôsobí mohutne, na poslucháča sa valí z ohromných vzdialených priestorov, akoby z chladného a hrozivého vesmíru, na ktorý v niektorých textoch nájdeme odkazy. V týchto momentoch vytvárajú atmosféru, aká sa darí éterickým sebaspytovačom IN THE WOODS..., akurát že dotiahnutú do maximálnej drvivosti, kedy sa v porovnaní s veľkosťou Priestoru, Času a Stvorenia cítite nepatrní.
Búrky trilkujúcich a sólujúcich navrstvených gitár prerušujú zvláštne, tajuplne znejúce klávesové a akustické pasáže, navodzujúce dojem miest, na aké sa možno dostať len v snoch, kedy duch opúšťa fyzické telo, často znejú chladno, odťažito, a v ich pozadí z diaľky, skôr nezreteľne počuť hlasy záhadných bytostí, možno zradne lákavý spev sirén, skrátka čosi, čo láka priblížiť sa, rozhodne by to však nebol dobrý nápad. A keď sa tie temne zvonivé tóny vzdialených svetov zlejú s prívalom divokého death metalu, vzniká naozaj unikátny druh metalového extrému, vzdialene podobný spriazneným SARPANITUM, ktorí však v porovnaní s majestátne ohromujúcim hrmením MITHRAS vyznievajú ako takmer prítulný technický melodický atmodeath. Príbehy vzdialených svetov a dávnych legiend prednáša veľmi zaujímavý, netypický, občas kazateľsky burácajúci vokál, ktorý vlastne nie je nijako mimoriadne extrémny, dá sa povedať, že ide o hromovo nazvučený hlas trochu v štýle VADER. Do death metalu, ktorý je extrémny výrazne inak, než množstvo štýlových blížencov, zapadá veľmi prirodzene a logicky uzatvára kruh tejto až slávnostne monumentálnej hudobnej orgie.
MITHRAS sú stále veľmi unikátnym deathmetalovým zjavom, ktorý sa nebojí ísť ďalej , niekde inde a až do neznáma, a pritom je ukážkovým príkladom toho, že death metal sa niekedy vie vynikajúco rozvíjať aj bez veľkého koketovania s inými žánrami.
9 / 10
Leon Macey
- gitary, bicie, syntezátory
Rayner Cross
- basgitara, vokály
1. Why Do We Live?
2. When The Stars Align
3. The Statue On The Island
4. Part The Ways
5. Odyssey's End
6. Howling Of The Distant Spaces
7. Between Scylla And Charybdis
8. Time Never Lasts
9. The Last Redoubt
10. Inside The Godmind
11. The Outer Dark
12. On Strange Loops
On Strange Loops (2016)
Time Never Lasts (2011)
Behind The Shadows Lie Madness (2007)
Worlds Beyond The Veil (2003)
Forever Advancing...... Legions (2002)
Dreaming In Splendour (2000)
tak sme sa konecne dockali, dlhych bolo tych 9 rokov od poslednej radovky... Mithras opat predviedli velke divadlo s osobitnym zvukom a pojatim death metalu... predchodca Behind the Shadows Lie Madness ma sice odrovnal o nieco viac, ale verim, ze aj toto casom porastie...
Ja mám pocit, že Švédi sa vrátili až niekam k "Deliverance" a skutočne som nečakal, že ma to bude baviť až takto. Prvé vypočutia prinášajú zvedavosť a radosť; rastie to!
Aktuální EP ukazuje dvě tváře současně. Zprvu klasický symfonický patos, pak ovšem skladby „200 Years“ a „Live The Tale“, které se bez sborových refrénů obejdou, a hned je to o třídu lepší. Tudy vede cesta z tvůrčí smyčky a bezradnosti posledních alb.
Je to úplne posledný album THE CURE? Dôstojnejší odchod si neviem predstaviť. Spočiatku nenápadný album si ma postupne omotal melancholickou atmosférou. Hustý oblak hmly, z ktorej sa mi nechce hľadať cestu von. ,,Disintegration" pre toto desaťročie.
Návrat niekam k "Ghost Reveries" so zvukom posledných albumov. Stávka na istotu, ktorá však za vrcholmi tvorby zaostáva. Navyše, mňa osobne rozprávač pri sústredenejšom posluchu tohto koncepčného albumu irituje.
V jisté BDM RPG hře vytváříte ultimátní postavu a její charakteristiky definujete následovně: Násilí: 100%, Technické skills: 100%, Skladatelská inteligence: 100%, Šarm: 100%, Oddanost 100%, Laskavost: 0%. Do kolonky "Jméno" pak vyplníte: DEFEATED SANITY.
Už poněkolikáté zní otázka stejně: Zničil Einar Solberg další desku jinak velice talentované kapely? Odpověď zní: Zase to zvládl. Jeho hlasový projev je jak chilli. Koření. Měl by se používat citem. Když se tam toho najebe hodně, nedá se to žrát.
Hele, Blake Judd ještě žije. Enfant terrible (ale současně i schopný skladatel) US blacku je (znovu) zpět a tentokráte doručuje tradičněji pojatou kolekci. Šlape mu to dobře, tělo už má sice životem zhuntované, mysl však zůstává stále čerstvá.